Únor 2016

Osud na dlani 1.

21. února 2016 v 22:47 | *kitty* |  Osud na dlani
Volám sa Jessica Parker, mam 17 a bývam v Bristole. Som obyčajne mestské dievča. Môj život bol úplne ideálny až do chvíle ako som sa dozvedela o sťahovaní do New Yorku. Môj otec tam totižto dosť často chodí na rokovania ich firmy a ako povedal nebaví ho stále behať hore dole. Tak sa rozhodol presťahovať tam aby mal na nás viac času. Všetko sa to začalo presne 18. januára na moje narodeniny.

"Jess pod dole ocko ti musí niečo povedať." mama ma okríkla z prízemia. Neochotne som vstala od notebooku zišla som dole.

"Čo sa deje??" Prešla som k stolu a sadla som si vedľa mami.

"Jess, zlatko mam pre teba novinku." Otec sa usmieval od ucha k uchu.

"Akú?? Mam sa báť?" Podpichla som ho s úsmevom. Vždy keď sa otec usmieval musela som sa usmievať tiež.

"No neviem ako začať. Dúfam že sa budeš z toho tešiť tak ako ja." Na chvíľku sa odmlčal. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. "Jess budeme sa sťahovať do New Yorku. Chcem s vami tráviť viac času a toto je ideálne riešenie." Stále sa usmieval no ja som iba ostala prekvapene civieť.

"Ale oči to mi nemôžeš urobiť." Do oči sa mi tlačili slzy.

"Jess ale bude to tak lepšie." Ozvala sa mama.

"Lepšie?? Pre koho?? A čo môj život?? Moji kamaráti?? Toto mi nemôžete urobiť." Už som plakala. Otec sa na mňa smutne zahľadel a mama ma iba súcitne pohladila po tvári.

"Dcérka všetko bude dobre neboj. Nájdeš si nových kamarátov a budeš viac s ockom. Nie si rada??" Skúmavo si ma prezerala no ja som to nedokázala prekusnúť. Bola to pre mňa príliš veľká rana.

"Áno som rada že budem viac s ockom ale za akú cenu?? Mami tu je môj život, tu je všetko čo ma pre mňa cenu." To bolo posledne čo som im v ten deň povedala. Vstala som od stola a ušla som do svojej izby. Hodila som sa na postel a plakala som ani neviem ako dlho až som zaspala.

Zobudila som sa uprostred noci, na telefóne ukazovalo že sú 4 hodiny ráno, tak som teda vstala a dala som si horúcu sprchu. Potom som si znova ľahla no už sa mi nepodarilo zaspať. Musela som stále myslieť aké to bude v NY a ako zvládnem odlúčenie od svojich Friends. Nechcela som odtiaľto odísť, nechcela som opustiť Bristol a už vôbec nie tento dom. Tu som vyrastala, tu bol môj život nie v debilnom NY. Nechcela som tam ísť ale mam na vyber?? Samozrejme že nie.

O 7 ráno som to už nevydržala a zišla som dole. Z chladničky som si vzala džús a dala som si cornflakes s mliekom a medom. Moje obľúbené raňajky. Potichúčky som jedla a premýšľala som nad tým čo všetko sa zmení, ako ťažké pre mňa bude zvyknúť si na všetko čo tam bude, čo ma tam čaká.

Len taký nápad :)

3. února 2016 v 23:51 | *kitty* |  Autorky
Ahojte...neviem či ešte niekto navštevuje tento blog, ale ak áno napadlo ma že by som ho mohla znova spustiť a pridávat sem nejake FF a tak podobne.

Pred nedávnom som si spomenula že som mala blog a len zo zvedavosti som sa šla pozrieť či ešte stale funguje a na moje prekvapenie to tak je :) Mám rozpísaných pár poviedok a rada by som sa o ne podelila ak by bol o to záujem :)

Nechajte mi prosím koment ak sem este niekto chodíte :)

Ďakujem vaša kitty :) ;)